bojujem za svetlé zajtrajšky

Mal som v minulosti šéfa, ktorý sa ma vždy na začiatok porady pýtal: „M. , čo s Vami?“ Bolo to také napoly eštebácke, napoly ironické. Bol som vždy nekonformný a rebel. Už od socializmu. Raz som mu na túto otázku odpovedal :“Chcem dať výpoveď!“ Áno, mohol som mať kariéru, pretože mi ponúkali vysoký post na Slovensku, alebo v zahraničí. Do zahraničia som nechcel ísť kvôli vtedy malým deťom a manželke, ktorá predsa tiež má právo na kariéru. A intuícia mi hovorila nie. Neprijal som ani pozíciu šéfa obchodu. V tom čase som vôbec nemal chuť pridávať prácu a stres, skôr som sa jej zbavoval. Možno to mi čiastočne predĺžilo kariéru v tejto firme. Oddýchol som si, zorganizoval som si veci na mojom úseku. A keď som sa už nudil, otvoril som debatu spred pár rokov. Mali sme totiž dohodu, že do 3 rokov zoberiem inú ponuku na nové oddelenie. Bolo to komplikované, nakoľko šéf na to zabudol a mal na tú pozíciu už niekoho iného. Zabudol na to, čo mi sľúbil. Vyhovovalo mu , že prinášam roky väčšinu objednávok firmy, akoby to malo byť navždy. Slovenskí manažéri riešia hlavne denný boj o prežitie, tí skúsenejší sa zaoberajú strategickým vedením na úrovni 1 až 2 rokov. 3 roky sú príliš veľa. Nakoniec som tú ponuku dostal, ale po roku a pol som dal výpoveď.
Rovnaké uvažovanie vidím aj okolo mňa. Politici ako keby nevideli ďalej od nosa. Nord Stream sa intenzívne stavia minimálne od roku 2014, od krízy na Ukrajine. Ako keby všetci do konca čakali na US a dúfali, že sa to nepostaví. Že sankcie zafungujú. Všetci okolo sa pripravili okrem nás. Pripadá mi to ako scéna z Forresta Gumpa, kedy prestal behať a ľudia čo mali z behania za jeho zadkom naraz životný cieľ urazene zvolali: “A čo bude teraz s nami?“ Túto otázku som cítil vo vzduchu, keď sa slovenskí politici akoby cítili oklamaní tým , že projekt sa definitívne ukončil. Áno, použili nás ako handru proti Rusku. Teraz sa máme starať o seba sami. Vrátane Fica, ktorý donekonečna opakoval mantru o anexii Krymu/čo je nezmysel/. Všetci dookola papagájujú to isté , niektorí sa naoko tvária , že im záleží na vzťahoch so všetkými stranami. Ale činy rozhodujú. Neuznanie anexie, reverzný tok plynu… Je ako keď svokra neustále zasahuje do výchovy detí a neschopný otec si nechce pohnevať nikoho. Tak stratí aj ženu aj deti. Lebo chudáka si nikto neváži. Ani tá svokra.
Nemáme žiadnu víziu ani stratégiu, robíme iba to, čo nám povedia iní. Riešime akurát mikromanažment systémom zapchávania deravej lode popri popíjaní kávičky na palube/možno sa na tom stolíku občas objaví aj biela čiara/. A rozpredávanie zariadenia potápajúcej sa lode má na starosti niekto iný.
Mám ale otázky:
1. Aká je vízia rozvoja Slovenska v kontexte Európy čo sa týka štátoprávneho usporiadania a ekonomických vzťahov na najbližších 20-30 rokov?
2. Aký je strategický plán na naplnenie vízie?
3. Aké sú naše ohrozenia/nemyslím Rusko, ale skutočné hrozby-ekonomické, demografické atď./?
4. Aký je časový a zdrojový plán napĺňania tejto stratégie?

Úvaha:Možno je vhodné pouvažovať aj nad aktuálnosťou koncepcie, ktorá všetko zastrešuje. Pretože Preambula Ústavy môže vytvárať určité matrice správania. Odkaz Veľkej Moravy je podľa mňa aj v neúspešnom volaní po jednotnosti. Svätoplukove prekliatie v podobe vypovedanej pochybnosti o jednote sa napĺňa. K návšteve Cyrila a Metoda sú tiež rôzne názory/napr. v knihe Bystvor I./ Z hľadiska egregoriálne-matričného riadenia to môžem chápať ako : Národ je tak nejednotný, že nedokáže si plniť funkcie prežitia bez „pomoci“ zvonku. Raz sú to známi bratia, ktorí nás vraj naučili pisať a čítať, inokedy je to známa ambasáda, únia, atď.
Principiálne ide podľa mňa o to, že zatiaľ čo si pomaly otravujeme vodu Žitného ostrova, najväčšej zásobárne pitnej vody strednej Európy priesakmi Vrakunskej skládky(lebo na sanáciu nemáme 20 miliónov), sa hádame o účinnosti očkovania proti vírusu, ktorý ešte nikto neizoloval. Vakcínou, čo evidentne nie je vakcína. Celý tento cirkus nás stojí stovky miliónov. A voláme po odborných diskusiách na tieto témy. Toto nie je naša agenda! Je čas postaviť sa na nohy a odísť spod vonkajšieho riadenia. Súčasťou toho je dať si dolu nielen obojok, ale aj náhubky. Vyriešime si tým nielen súčasné problémy, ale aj dlhodobé smerovanie. Pretože to prázdno, ktoré vznikne sa bude musieť niečím naplniť. A začneme konečne tvoriť vlastnú víziu budúcnosti.