bojujem za svetlé zajtrajšky

Pred voľbami v roku 1998 som stopoval z Ružomberka do Bystrice. Zastavil mi tmavomodrý Golf. Muž mal na prednom sedadle položenú pištoľ. Kľudne ju dal do priehradky pred prevodovú páku a vyzval ma sadnúť si. Ja som si neviem prečo sadol(zažil som už naozaj všeličo aj ako ma pohraničník so samopalom na srbských hraniciach ráno budil a legitimoval pri Subotici).
Auto rezalo zákruty a z ochrankára sa vykľul pracovník SIS. Počas jazdy telefonoval. „Premiér(Mečiar) príde do Bystrice zajtra.“ Ako vyplynulo on bol tajný, mali sa infiltrovať po krčmách a v meste a monitorovať nálady. Mečiarovi neustále hrozili likvidáciou. Pýtal sa ma po ceste, aké sú nálady medzi študentami, koho budeme voliť atď. Vysadil ma pri parku pri Univerzite a zaželal: “Dobre si rozmyslite, koho budete voliť!“
Prečo to píšem? Neviem ako dnes pracuje SIS. Takéto „inkognito“ akcie slúžili zrejme aj na to aby odfiltrovali radikálov a rôzne skupinky. Gašpar povedal, že školy boli test. Test reakcie. Súhlasím.
Otázka je , ako súvisia školy a atentát. Udiali sa bezprostredne po sebe. Majú spoločného menovateľa? Bol atentát tiež len testom reakcie silových zložiek? Tak ako bomby? Veď náš štát je prakticky odzbrojený( to netvrdím ja). Keď ochranka nedokáže ochrániť premiéra…Čo nastane ďalej? STRACH. To je emócia, ktorú chcú vyvolať.
.
Čo je konečný cieľ? Cui bono? Komu prekážame? Mám pocit, že sa hrá vabank. A čas sa kráti. Verím, že tá naša „ťapákovčina a nedvižnosť“ nám aj tentoraz pomôže. Lebo to bol podľa mňa kľúč k prežitiu.
.
Želám premiérovi skoré uzdravenie a strelcovi spravodlivý trest. Násilie nič nevyrieši.