bojujem za svetlé zajtrajšky

Predstava férového správania je u každého iná. Niekto považuje za férové, že svoju obeť nezabije, iný si pod ponúkanými dôstojnými životnými podmienkami predstavuje istotu práce, ktorá pokryje nevyhnutné náklady na nedôstojný život otroka. Robil som roky v koncernoch a vlastne aj robím, aj keď teraz robím vlastne pre Áziu. (Aj keď už veľmi podstatnú časť mojich príjmov tvoria „domáce prenájmy.“) Tie západoeurópske koncerny sa líšili osobitou mierou cynizmu. Napríklad sa pre obchod vyberali zamestnanci, ktorí mali dlhy a boli z chudobnejších, alebo rozpadnutých rodín. Asi kvôli poslušnosti. Zodpovedali tomu samozrejme „férové“ osobné otázky na pohovore. Všetko sa dialo v zmysle „vyššieho férového princípu“. Čo je dobré pre koncern, to je dobré aj pre zamestnanca. Odmietal som sa toho zúčastňovať ako manažér, preto som bol v nemilosti.
Bol som po odchode z tohto posledného mimoriadne férového koncernu asi pol roka nezamestnaný. Urobil som si poriadok vo veciach ako dôchodok( odhlásenie z 2.piliera, doloženie škôl a vojny). Pre moje ročníky totiž nefungovalo automatické „zdieľanie dát“ o poistencoch štátu. Vraj to stačí doložiť až keď pôjdem na dôchodok. A taktiež som sa zamyslel nad tým, komu dávam podstatnú časť svojich príjmov. Teda okrem štátu. Dovtedy som nakupoval v istom nemenovanom „férovom“ reťazci. Nákup mi trval 10 minút, pečivo stvrdlo za 10 hodín( dopekané) a ja som mal v košíku plno nemeckých, poľských a českých výrobkov. S dobrým pocitom „fair trade“. Naozaj nie je iná voľba? Mal som to síce po ceste a košík som dotlačil až k autu, ale je to správne? Prečo francúzi a rakúšania podporujú iba vlastné predajne? Začal som uvažovať. Našiel som si obchod, lokálny reťazec, kde bolo treba ísť s nákupom k autu cca 300 metrov. Moje nákupy vážia cca 20 kg a robím ich 2 x týždenne. Prvýkrát som fučal a hanbil som sa. Chodil som s taškami ako bezdomovec. Ale postupom času som nemusel nosiť tašku na pleciach, ale vládal som už aj v ruke. Zistil som, že predavačky ma poznajú a vážia si ma. Videli, že tam nechávam pravidelne peniaze. V mäsiarstve mi ochotne odložili mäso. Ak niečo nemali, ochotne sa priamo so mnou bavila vedúca. Neexistovali rady pri pokladniach. Čo som kedysi v reťazci ušetril na nákupe, to som stratil pri pokladniach. Holt, treba šetriť ľudské zdroje. Veď o tom je predsa „fair trade“. Všimol som si, že v „mojom“ novom obchode boli ceny podobné ako v reťazcoch. Výrobky kvalitnejšie, chlieb jedna báseň, výrobky väčšinou slovenské. A personál ma poznal a zdravil. A nielen pri pokladniach.
A čo ste urobili pre Fair trade vy? Naozaj nemáme inú voľbu?
P.S. Ročne miniem na potraviny cca 5.000 eur.Ak to isté urobí 2 milióny rodín, je to 10.000.000.000 eur ročne. Férovo z toho môže odtiecť do zahraničia možno 10%, čo je asi miliarda eur ročne. Na podporu cudzích vlastníkov a aj ničenia slovenského poľnohospodárstva. Platíme si teda za vlastné otroctvo( koniec parafrázy)

„Nikto nie je ostrovom samým pre seba; každý je kusom pevniny, kusom súše; a ak more odmyje hrudu, Európa sa zmenší, akoby sa stratil výbežok zeme alebo sídlo tvojich priateľov či tvoje vlastné; smrť každého človeka umenší mňa, lebo ja som súčasťou človečenstva; a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu; zvonia tebe.“ Ernest Hemingway