Keď píšem tieto riadky, sedím na trajekte zo Sardínie do talianskeho Livorna. Tento rok sme boli s deťmi autom v našom obľúbenom letovisku Orosei. Našli sme tam najlepšiu pláž na svete( nie je v bedekroch)- široká asi 3 km, autom sa dá nájsť miesto v tieni pínií a za zvuku cikád prežiť celý deň na pláži. Bez hlasnej hudby a obťažujúcich susedov. Každý si nájde svoje miesto dostatočne vzdialené, aby neobmedzil susedov. Samotná pláž je piesková s priezračnou vodou, asi 50 m od pláže parkujú autá v píniových hájoch na „štandoch“, kde si každý rozloží stoličky, stolíky a hamaky a relaxuje. Keď je slnko ostré, uchýli sa do tieňa bez toho aby musel ísť na hotel a utekať pred slnkom. Takto sa dá premotať medzi kúpaním , hrami s deťmi, knihou a drinkami v miestnom plážovom bare až do večera. Je to pre mňa ideálna dovolenka. Objavovanie „najlepších pláží“ skončilo vždy fiaskom. Na Madelene sme sa pred pár rokmi ledva dostali k moru. Kilometrové rady áut a nakoniec sa nám ušlo miesto na kameňoch a rozbúrené more. Ale videli sme Geissena a odkýval nám. Z jeho vtedy novej jachty Roberto Geissini.
Cestou do Talianska na prechode Trento bola plynulá doprava bez zastavenia. Netreba veriť médiám, nikto nič nerieši, pred trajektom nám zmerali teplotu a pozreli pasy. Ako osamotený mohykán vyznieva iba rakúsky policajt v Kitsee, ktorý si papier so slovenským znakom(.pdf z dielne mnv.sr s názvom Covid pas potvrdzujúce prekonanie „hnusoby“ vo viac jazykoch) ani nepozrel a kývol ďalej. Možno by sme prešli aj na jedálny lístok z čínskej reštaurácie.
Čo som si všimol na Sardínii a v Taliansku celkovo bola prázdnota oproti nátresku v minulosti. Ubytovnie sme často rezervovali deň pred presunom. Ceny nižšie. Realitky v letoviskách ponúkajú množstvo apartmánov na predaj. Hotel, kde sme boli bol vyťažený tak na 70%, v apartmánovom komplexe so 7 apartmámni sme boli 2 rodiny, neskôr 4.
Je to dôsledok celosvetového strašenia. Pritom neexistuje nič lepšie na imunitu ako 2 týždne pri mori a primeraný pobyt na slnku. Mne sa ihneď uľavilo a presilené zápästia a kĺby na prstoch(dôsledok môjho „farmárčenia“ a stavby drevenice) sa behom 2 dní vyliečili. Plávanie v mori každý deň cca 1,5 km, občas si ísť ráno zabehať a hlavne miestna kuchyňa a výborné víno. Syn, ktorému neustále lockdowny úplne zničili spoločenský život a už s nami takmer nerozprával s nami presedel hodiny na terase v rozhovoroch. Deti si vážili spoločné chvíle a našu snahu spríjemniť im možno poslednú dovolenku v zahraničí. Lebo tam zrejme týmto režimom spejeme. Prvé dni sme mali síce občas „ponorky“, ale zvykli sme si na seba a rodina sa utužila. Aj bez „perepúte“ známych cestujúcich ako karavána.
Fikcia:Rozmýšľam nad tým, či sa cez slovenskú hranicu „prestrieľame“, prerazíme neexistujúce zátarasy (už) neexistujúceho Schenghenu, alebo sa rovno udáme a priznáme ku všetkým hriechom. Nakoniec som sa rozhodol, že domov už nepôjdeme. Budeme tranzitovať Slovenskom ako nomádi a požiadame v najbližšej demokratickej krajine o politický azyl. Dúfam, že páni dozorcovia ehranice mi dajú nejakú bumážku, ktorou budem môcť preukázať diskrimináciu bratskému ruskému národu. Čím horšie na hraniciach , tým lepšie. A hlavne písomne.
Hanbite sa.